Krátka rozprávka o vzbure hračiek a tikajúcom budíku

23.03.2011 09:00

Za mestom a za dedinou, kde sa piesok lial a voda sa sypala, bývala vo veľkom paneláku mladá rodinka: ocko, maminka a ich dcérka, ktorá mala vlastnú veľkú izbičku.

   V nej, na svojom mieste, vždy sedela jej najobľúbenejšia hračka -  bábika, ktorú pomenovala po sebe: Barborka.

   Blonďavé dievčatko malo svoju malú kamarátku veľmi rado, ale závidelo bábike, že má viac šatočiek ako ona sama.

   "Prečo aj mne maminka neušije také krásne vecičky ako tebe?" sťažovala sa jej smutne počas hrania.

Jedného večera, keď už mladá dáma hlboko spala, bábika sa predvádzala pred zrkadlom, aká je pekná a ako jej pristanú šatočky, ktoré  pre ňu ušila priateľkina maminka.

   Zvŕtala sa pred zrkadlom, až kým sa neobzrela na spiacu malú krásavicu. Prišlo jej Barborky ľúto. Hútala, čo by mohla vymyslieť a napadlo jej, že by pre ňu tie šaty mohla ušiť aj sama. "Veď máme dobrých a šikovných kamarátov: detský šijací stroj, aj detské nožničky "cvakačky", ale i kamarátku ihlu Inku. Nejaké zvyšky látky zostali na stole po mojich šatočkách. Keby mi pomohli, za noc ušijeme krásne šatočky," uvažovala nahlas.

   Potichučky pozobúdzala všetkých, ktorých poznala, aby jej pomohli ušiť pre Barborku nové šaty. Popreťahovali sa a pustili sa do práce na prekvapení, kým spala a ani len netušila, čo ráno uvidí.

   Začali: Ihla si prevliekla niť cez očko a nastokla sa do šijacieho stroja, nožničky "cvakačky" nastrihali látku a bábika  si sadla pred šijací stroj. Šila a šila, až do rána bieleho.

   Keď boli s výsledkom hotoví a z nočnej práce unavení, napokon všetci zaspali.

Ráno, keď sa Barborka prebudila, nemohla uveriť vlastným očiam. Na stole, pri jej šijacom stroji, boli položené jej vysnené šatôčky. Takmer také isté, aké mala jej milovaná bábika, ktorá vedľa svojho diela ležala a spala. Pretrela si pre istotu ešte raz oči, či dobre vidí a hneď na to vyskočila s rachotom z postieľky, čím samozrejme zobudila aj malú pracovitú krajčírku. 

   Rýchlo sa obliekla do šiat a pred zrkadlom skúšala. Celá natešená sa zvŕtala pred veľkým zrkadlom. Sadli jej ako uliate.

   Zobrala si svoju najobľúbenejšiu bábiku do rúk a celú ju vybozkávala od hlavy, až po päty. Vedela, že prekvapenie mohla zariadiť jedine ona, jej bábika a ušiť jej šaty, ktoré si tak priala. Aj keď stále popri úvahách nechápavo krútila hlavou, ako a kedy sa zázrak mohol stať. Šťastná utekala za maminkou a ukázala sa jej v nových šatočkách.

   Matka len s údivom pozerala na dcérku. Pohladila jej vlásky a pochválila bábiku, aká bola šikovná.

Od tej doby boli obe Barborky nerozlučné kamarátky. 

 

 

Krátka básnička o bábike Barborke, ktorá sa rada parádila

 

Za malebnou dedinkou
hralo sa dievčatko s bábikou.
Barborky sa obe volali,
rovnaké šatôčky nosili.

 

Dievčatko smutné ostalo,
keď bábikine šaty zbadalo.
"Maminka, takéto aj ja chcem."Rozprávka o bábike Barborke, ktorá sa rada parádila
V noci o nových šatách sníva sen.

 

Bábika ju večer poľutuje,
všetky hračky zalarmuje.
Prebudí ich o pol noci,
ušijú šaty bez pomoci.

 

Šijací stroj sa zapne vzorne,
niť do ihly vsunie správne.
Cvakačky látku postrihajú,
stroj, ihla, niť pospájajú.

 

Šatočky sú na svete.
"Bude rada, veď viete?"
Unavení pospali,
rána sa nedočkali.

 

Dievčatko sa prebralo,
hneď šatôčky zbadalo.
Na hračky sa milo pozrie.
Spia, no prečo? Nevie.

 

Keď nové šaty zočí,
pri zrkadle sa točí.

"Tie sú krásne. Čieže sú?
Aha, veď mi dobré sú."

 

Bábiku k sebe opäť pritúli,
obzerá si šaty, ktoré ušili.
Rovnaké šaty ony majú,
kamarátky zostávajú.

 

Prvá ilustrácia patrí Zuzke Lukáčovej, druhá môjmu švagrovi. Obom veľmi pekne ďakujem.